Otroctvo a starí Slovania

O otrokoch a otroctve u starých Slovanov sa dozvedáme vďaka písomným prameňom, ktoré pochádzajú zo 6. storočia. Primárny zdrojom otrokov bola vojna, ktorá v prípade úspechu so sebou vždy priniesla zajatcov.

Zaujímavé sú informácie o tom, že Slovania spočiatku zabíjali všetkých obyvateľov, s ktorými prišli do kontaktu. V ich tradičnom občinovom systéme bolo otroctvo príslušníkov vlastnej komunity zakázané. Až neskoršie správy potvrdzujú, že Slovania mali otrokov, ale i to, že sa sami stávali otrokmi.

Mnohé pramene píšu o tom, že po smrti pána neraz usmrtili aj jeho otroka. Nebožtík so zbraňou a cennými vecami sedel vo veľkom člne, kde bol aj býk, kone, kohút, sliepka a jedna z otrokýň. Zabili ju a podpálili veľkú vatru pod člnom.

Etymológia staroslovanského slova otrok je vytvorená z predpony ot-, čo znamená ne a základu -rek, čo znamená hovoriť. Slovo otrok teda definovalo nehovoriaceho človeka, pre Slovanov zajatca, ktorý nevedel hovoriť slovanským jazykom.

Feudalizáciu spoločnosti spustilo najmä narastanie súkromného vlastníctva, preto feudáli (vlastníci pôdy) museli zmeniť postavenie otrokov v spoločnosti. Bezprávny otrok sa musel stať minimálne nevoľníkom, aby bol pre svojho majiteľa ekonomicky prínosným.

Otroci sa stali ekonomicky nevýnosnými, pretože v skutočnosti nevytvárali reálnu ekonomickú hodnotu. Otrocká pracovná sila sa neskôr premietla do podoby služobníctva kniežat a šľachty.