bratislavský Winton

„Mal špeciálnu dohodu, vďaka ktorej mohol pečeň posielať chladiacim vagónom pripojeným k Orient Expresu, ktorý na ceste z Istanbulu do Paríža zastavoval aj v Bratislave,“ vysvetľuje Aronov dodnes žijúci syn Benny. Biznisu sa darilo natoľko, že Grünhutovi ľudia začali nakupovať husaciu pečeň pre francúzsky trh nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku a Rumunsku.

Grünhut bol od roku 1919 ženatý a postupne sa mu narodilo päť synov. S rodinou žil na bratislavskej Ventúrskej ulici, neskôr sa presťahovali na Heydukovu. Patril k prívržencom novovzniknutej Československej republiky a popri podnikaní získal aj mnoho čestných funkcií v bratislavskej židovskej obci.

Pracoval v niekoľkých dobročinných spolkoch, pôsobil v predstavenstve Židovskej nemocnice v Bratislave a bol členom židovského pohrebného bratstva Chevra Kadiša. Vďaka čestným funkciám sa zaujímal o svoju komunitu, vďaka cestovaniu za obchodom po Európe videl, aký osud jej hrozí. Pomáhať Židom začal ešte skôr, než sa u nás dostala k vláde Hlinkova slovenská ľudová strana, a s ňou aj Hlinkove gardy.

Krátko po anšluse Rakúska v marci 1938 medzi rakúskymi Židmi vypukla panika. Mnohí z nich sa rozhodli pre útek za hranice. Necelú tridsiatku utečencov z Frauenkirchenu, dedinky neďaleko maďarských aj slovenských hraníc, chytili maďarskí strážnici v Rajke. Nahnali ich do maštale pre dobytok a pripravovali späť k vyhosteniu do Rakúska. Keď sa o tom Grünhut dozvedel, rozhodol sa im pomôcť a prepašovať ich na Slovensko, ktoré bolo v tom čase ešte ako-tak bezpečnou krajinou. Navyše tu žili ich príbuzní.

Podarilo sa mu zlomiť veliteľa maďarskej pohraničnej stráže, dohodnúť sa s podunajskými rybármi a s pomocou známych dokonca presvedčiť slovenských žandárov, aby sa v tom čase vzdialili od pohraničnej čiary

Cesta trvala 83 dnů

„Počasí bylo hezké a cesta příjemná,“ píše ve svých vzpomínkách bratislavský obchodník. Sedmého července dorazily oba parníky do bulharských vod. Tam je čekal šok, když bulharské úřady nařídily návrat do Bratislavy.

Britské úřady, které spravovaly Palestinu, o další přistěhovalce ze střední Evropy nestály. Parníky zastavily na Dunaji v tzv. území nikoho. Nejistota trvala celých 36 dnů. Grünhut za ten čas dokázal vyjednat s Bulhary přesun vystěhovalců na větší nákladní loď a doplnění zásob. Nakonec se mu podařilo přesvědčit i britské úřady a židovští uprchlíci přistáli po 83 dnech v izraelské Haifě.

Obchodník s husacinou zachránil stovky Židov v parníku na Dunaji

Za svoj život mu vďačí viac ľudí ako sirovi Nicolasovi Wintonovi. Napriek tomu meno Aron Grünhut dnes mnohým nič nepovie. Bratislavčan zorganizoval dramatickú plavbu parníkmi po Dunaji.

Tesne pred búrkou došlo k jednej vážnej veci. Motorový čln priniesol kapitánovi lode Kráľovná Alžbeta písomný rozkaz, aby sa okamžite otočil a vrátil do Bratislavy, pretože nie je šanca, aby sa cestujúci mohli vylodiť. Na druhú noc ma Dr. Brackl zobudil s tým, že lode plávajú proti prúdu. Zalarmoval som lodnú políciu a s namiereným revolverom v ruke som sa postavil pred kapitána: aby bolo jasné – radšej vyhodím loď do vzduchu, než by som dal súhlas na návrat do Bratislavy. Kapitán pochopil, že to myslím vážne a som odhodlaný na všetko. Spamätal sa a rozkázal dôstojníkom zastaviť loď.
(z knihy Arona Grünhuta, Katastrofa slovenských Židov)

Keď si prečítate tieto riadky, môže sa stať, že hlavná postava príbehu z neveľkého bulharského prístavu Svištov z leta 1939 bude na prvý pohľad pôsobiť ako hrdina akčného filmu, a nie ako obyčajný bratislavský obchodník. No pri Aronovi Grünhutovi je ťažké dať na prvý dojem.

Zrejme by vám nikdy nenapadlo, že tento oholený elegán s fúzikmi a košeľou s motýlikom patril počas Prvej ČSR k predstaviteľom bratislavskej ortodoxnej židovskej obce. A rovnako by ste asi neprišli ani na to, že dramatickú ilegálnu plavbu stoviek Židov zo strednej Európy do Palestíny pár dní pred vojnou zorganizoval niekto, kto sa roky živil tým, že od sedliakov skupoval husaciu pečeň a vyvážal ju do Francúzska.

Deň päťdesiaty tretí. Stovky pasažierov dvoch riečnych parníkov mali byť podľa plánu už dávno v Palestíne. Nečakané komplikácie ich však doslova prikovajú k bulharským hraniciam.

V budově plné esesáků

Grünhut se vrátil do Bratislavy, ale na další transporty do Palestiny už neměl prostředky. Dozvěděl se o připravovaných transportech slovenských Židů do koncentračních táborů a snažil se ukrýt hlavně mladé Židy v úkrytech a bunkrech. Dostával Židy také do Maďarska, kde v tom čase deportace neprobíhaly. Odhaduje se, že tímto způsobem se mu podařilo zachránit dalších 3000 Židů. On sám se do žádného transportu nedostal, ale v roce 1943 strávil krátký čas ve věznici v Ilavě. Nakonec odjel do Budapešti.

Po sesazení regenta Miklóse Horthyho se však k moci v Maďarsku dostala strana Šípových křížů a deportace Židů byly zahájeny i z této země. Grünhutovi zachránil život český topič Emanuel Zíma. Pracoval v budově bývalé československé ambasády v Budapešti. Tu v roce 1939 zabrali Němci. Zíma ukrýval Grünhuta ve sklepě, a i když mu nad hlavou doslova pochodovali esesáci, vydržel tam do konce války.

Po válce se Grünhut vrátil do Bratislavy, ale po komunistickém převratu v roce 1948 emigroval do Izraele. Zemřel v roce 1974 v Tel Avivu.

Obchodník. Vlastník židovskej jedálne. Funkcionár ortodoxnej židovskej náboženskej obce... Stačí letmý výpočet Aronových predvojnových aktivít a okamžite je jasné, s kým mal človek v jeho prípade do činenia. „Zároveň bol obdivovateľ Masaryka a silno veriaci Žid v jednom,“ približuje zaujímavú črtu jeho osobnosti Radoslav Ragač, šéf Slovenského národného archívu, ktorý ho spoločne s novinárom Martinom Mózerom (nielen) pre Slovensko doslova „objavil“.

Dostali sa k nemu v podstate náhodou – cez archívny výskum. Okamžite ich zaujal a pustili sa do intenzívnej dvojročnej „pátračky“. A tá priniesla svoje plody: skontaktovali sa s bývalými pasažiermi, narazili na Bennyho, posledného zo štvorice jeho synov, objavili knihu, čo napísal (mimochodom, svoje záchranné akcie v nich spomenul iba letmo) a stretli sa s maďarským režisérom Petrom Forgácsom, ktorý o ňom nakrútil film:

Izrael. Už navždy

A ako sa Grünhutov príbeh vlastne vyvíjal ďalej? Keď sa v júli 1939 vrátil do Bratislavy, bolo mu jasné, že ho tu nič dobré nečakaná. Vrátil sa preto, lebo vedel, že nič dobré nečakaná ani jeho židovských blížnych. Svojich štyroch synov sa mu postupne podarilo „prepašovať“ do bezpečia a on pokračoval v aktivitách, pre ktoré sa čoraz viac menil na ostro prenasledovanú osobu. Ešte v tom istom roku sa mu s Nicolasom Wintonom podarilo zorganizovať záchranu židovských detí vlakovým prevozom do Anglicka a štyri roky nato v poradí tretiu. Aj s tajnou políciou v pätách.

Koniec vojny prežil s manželkou skrytý v pivnici bývalej československej ambasády v Budapešti. „Zotrvali tam až do oslobodenia mesta Červenou armádou,“ komentuje Ragač.

Osud mu za jeho nasadenie daroval štedrú odmenu: po vojne sa mu podarilo opätovne stretnúť s celou rodinou, čo sa v rámci židovskej komunity rovnalo takmer zázraku. Napriek hrôzam holokaustu si zvolili život v Československu. Dlho tu však nepobudli. Komunistický prevrat v roku 1948 spravil z Arona Grünhuta, ktorý sa medzičasom vrhol na obchodovanie s husacou pečienkou, opäť personu non grata.

Do Izraela sa vrátili natrvalo, s rodnou Bratislavou však zväzky neprerušil. Intenzívne sa angažoval v najrozličnejších aktivitách, okrem iného vo svojom novom domove vybudoval Pressburg ješivu (vyššiu židovskú školu) podľa vzoru tej bratislavskej. Na Slovensko sa vrátil už len raz. Aby pomohol pri záchrane ortodoxného židovského cintorína. Podarilo sa. Ako všetko v Grünhutovom živote.