Slovensko je malý štát. Narodili sa tu však ľudia, ktorí ovplyvnili nielen osudy našej krajiny, ale svojím umom či obetavosťou dobyli svet.

1615, Očová – † 8. február 1693 Nemecko) bol slovenský básnik, prekladateľ a autor autobiografických diel radiaci sa medzi barokových autorov.
Pochádzal z rodiny evanjelického farára a dostalo sa mu solídneho vzdelania vo viacerých školách (Očová, Bardejov, Banská Bystrica). Po ukončení štúdia pracoval ako učiteľ a evanjelický farár a kazateľ. Pôsobil na pomerne veľkom území Slovenska, pretože sa neustále sťahoval (Ilava, Spišská Teplica, Trenčín,Beckov, Senica, Dolná Strehová). K jeho pobytu v Beckove sa viaže tragická udalosť. V roku 1660 gróf Nádasdy, v období náboženských bojov, zničil chýrnu Pilárikovú knižnicu, v ktorej sa nachádzali literárne a historické unikáty. Po odchode z Beckova bol zajatý Turkami a odvlečený do zajatia. Osudy v tomto zajatí pútavo opísal vo svojom diele Lós Pilárika Štefana.Neskôr sa presťahoval do Nemecka, kde pôsobil v dedine Neusalza ako farár.
Jeho prvé literárne diela boli preklady teologickej literatúry. Svoje diela písal v nemčine, češtine i latinčine. Vo svojej tvorbe sa venoval náboženským dielam a súdobým problémom, akými boli aj strety panovníka s tureckými útočníkmi, ale tiež sa venoval problémom medzi protestantmi a katolíkmi. Vo viacerých dielach využíva pri opisoch vlastné zážitky, čím sa stali čiastočne autobiografickými.
Používal účinné naturalistické opisy udalostí, ale tiež ich hodnotil zo silne moralistického postavenia, pretože sa snažil napraviť ľudstvo vierou v Boha, vďaka čomu sa jeho diela stávajú jasne barokovými, pričom používal aj mýstické motívy. Pilárikove diela sa často prikláňali ku kazateľskému a rečníckemu štýlu. Vďaka dokumentárnosti a dôslednému zobrazovaniu skutočností je jeho dielo Sors Pilarikiana ... jediným viac-menej faktografickým dielom v slovenskej literatúre.

Samuel Mikovíni, učenec svetového mena – rytec, matematik, geodet, astronóm, kartograf, vodohospodár, architekt, staviteľ a pedagóg – patrí k popredným predstaviteľom vedy a techniky v 18. storočí.
Narodil sa pravdepodobne roku 1686 v Turíčkach, dnes Cinobaňa. V Norimbergu sa vyučil rytectvu, neskôr študoval matematické vedy na univerzite v Altdorfe a v Jene. Kartografické vzdelanie získal na vojenskej akadémii vo Viedni. Počas prusko-rakúskej vojny ho roku 1744 cisárovná Mária Terézia vymenovala za vojenského inžiniera. Zabezpečoval obranu a fortifikačné práce na moravsko-sliezkych hraniciach. V roku 1748 viedol regulačné práce v okolí Komárna, pričom sa venoval aj archeologickým výskumom, preštudoval a opísal pozostatky rímskej pevnosti Brigetium a zhotovil jej plán. Podľa jeho projektov prestavili viaceré budovy. Roku 1749 vypracoval plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne, pre ktorý realizoval úpravu hradného vrchu a stavbu vodárne. Roku 1750 realizoval protipovodňové regulácie na Váhu. Počas prác ochorel a dňa 23. marca 1750 zomrel na dosiaľ neznámom mieste na ceste z Trenčína do banskej Štiavnice.

.Narodený: * 15.05.1720, Štiavnické Bane † 14.04.1792, Viedeň
Matematik, astronóm a fyzik svetového významu, ktorý sa okrem výnimočných výsledkov vedeckého bádania zaslúžil o vybudovanie niekoľkých hvezdární a observatórií v rôznych krajinách a mestách Európy.
Bol synom Mateja Kornela Hella, strojmajstra a konštruktéra, staviteľa štiavnických tajchov, a bratom Jozefa Karola Hella, ktorý sa preslávil vynálezom stroja na čerpanie podzemnej vody. Vyrastal v mnohopočetnej rodine - keďže jeho otec sa druhýkrát oženil, mal dohromady až 21 súrodencov. Základné školské vzdelanie získal v Štiavnických Baniach, stredoškolské na Gymnáziu v Banskej Bystrici. Záujem o štúdium matematiky a astronómie v ňom podnecoval profesor Samuel Mikovíni

Ján Bahýľ sa narodil vo Zvolenskej Slatine do evanjelickej roľníckej rodiny Martina Bahýľa (v matrike písaný "Bahily") a Zuzany, rod. Chovancovej.
Ako vojenský staviteľ navrhol a realizoval vojenské opevnenia a objekty v Trebeniku (býv. Juhoslávia), vo Ľvove, Charkove a v Petrohrade. Venoval sa modernizácii vojenskej techniky, najmä problému lietania. Je vynálezcom horizontálnej vrtule. V roku 1895 absolvoval prvý pokus o vzlet v Bratislave a o dva roky neskôr sa mu podarilo vzniesť do výšky 3 metrov. Jeho vynález propagovala vtedajšia tlač (Pressburger Zeitung) a podľa neho konštruovali podobné stroje v zahraničí.
Spolu s A. Marshallom zostrojili v rokoch 1895 – 97 prvý automobil s benzínovým motorom na Slovensku. V rokoch 1900 – 02 zostrojil druhý prototyp vrtuľníka a v roku 1905 na ňom vzlietol do výšky 4 metre a preletel vzdialenosť 1500 metrov. Pokus bol zaprotokolovaný aj medzinárodnou vzduchoplaveckou organizáciou. Keďže od armády nedostal finančnú pomoc a nepodarilo sa mu nadviazať spoluprácu s vynálezcami a podnikateľmi v USA a Nemecku, vzdal sa ďalších pokusov. Svojimi pokusmi s motorovým vrtuľníkom predstihol najmenej o štyri roky Francúzov L. Bérgueta a J. Cornua, v technickej literatúre označovaných za vynálezcov vrtuľníka. Ján Bahýľ bol vyznamenaný diplomom Františka Jozefa za tzv. letecký patent a návrhy a realizáciu vojenských opevnení a objektov. Z jeho plodného života vzišlo 17 vojenských a technických patentov, ako vrtuľník poháňaný benzínovým motorom (1895), balón so vzdušnou turbínou (1895), vynález tanku na parný pohon, zariadenie na spájanie vagónov, vynález výťahu na Bratislavskom hrade a i.